Keď som sa rozhodla študovať homeopatiu, netušila som, koľko krásnych okamihov v živote mi prinesie. V duchu som si hovorila: „Ak pomôžeš aspoň jednému človeku, neučila si sa zbytočne“, a to bol môj cieľ.

Nikdy som si nemyslela, že moja láska – homeopatia môže byť aj mojou prácou.

Vlastne to nie je práca, je to poslanie.  A to je  krásne.

V dnešnej dobe sa ľudia od seba vzďaľujú. Nemajú na seba čas. Nemáme čas sa navzájom počúvať a to som si uvedomila, keď ma navštívila krásna dvadsaťročná klientka nielen s vážnou diagnózou, ale aj s ťažkým osudom.

Diagnóza znela: zhubný nádor žalúdka-4.štádium. Odišla z nemocnice na vlastnú žiadosť, nakoľko sa dozvedela, že jej liečba je len paliatívna a v chemoterapii už nemôže pokračovať, nakoľko jej telo ju nezvláda. V čase, keď ma navštívila tvrdila, že nemočila už štvrtý deň. Vedela, som, že jej stav je veľmi vážny.

Jej život bol veľmi ťažký. Rodičia boli rozvedení, otec sa s ňou nestretával a mama ju dala na výchovu k starým rodičom, nechala si len jej  nevlastnú sestru, s ktorou jej zakázala stretávať sa, aby ju nepokazila. Chcela sestru uchrániť od zlých stravovacích návykov v rodine. Keď mala dvanásť rokov vážila osemdesiatpäť kíl. Pre nadváhu odišla zo školy. Posmievali sa jej. V štrnástich rokoch prestala úplne jesť. Mala anorexiu a bulímiu. Nechcela, aby jej mladšia sestra takto dopadla.

Bola veľmi slušne vychovaná a pracovitá, mala som z nej pocit, že je to „Popoluška“.Mala partnera, s ktorým plánovali svadbu na jún 2015, šetrili si na ňu, obaja išli pracovať do zahraničia, aby mali peniaze. V septembri 2014 jej oznámil, že si našiel inú. V apríli 2015 jej diagnostikovali zhubný nádor žalúdka.  To bola ďalšia rana osudu. Starým rodičom nepovedala o svojej diagnóze, aby ich netrápila, mama to tiež nevedela.

Priznám sa, že toho bolo tak veľa, že som rozmýšľala kde začať. A tak mi ešte raz podrobnejšie popísala aké má fyzické ťažkosti.

Zaujala ma veľmi zvláštna vec. Po poslednej chemoterapii jej začali zlyhávať orgány, preto sa rozhodli nepokračovať, ale čo bolo neobvyklé, že jej pri chemoterapii opúchala pravá strana tváre. Opýtala som sa v akom stave má chrup a bola som veľmi prekvapená.

Povedala, že má panický strach zo zubárov a nepamätá si kedy bola u zubára naposledy. Bolesť zubov necítila žiadnu, ale keď som naliehala či predsa len tam niečo nie je v neporiadku povedala mi, že má pocit, že jej zo zuba už dlhší čas niečo vyteká. Dostala som veľké podozrenie na otravu krvi. Podarilo sa mi s pomocou dobrých ľudí vyhľadať zubára, ktorý bol ochotný hneď na druhý deň pacientku vyšetriť a následne poskytnúť nevyhnutnú pomoc. Bol veľmi ohľaduplný a pracoval s ňou veľmi opatrne a zohľadňoval  jej panický strach.

Mala rozsiahly zápal a hnisanie okostice, bolo nevyhnutné zub vytrhnúť a ranu a okolie vyčistiť. Po zákroku užila Arnika homeokomplex. Zubár jej predpísal antibiotiká, ale vzhľadom na stav žalúdka som ho upozornila, že to nie je možné. Nechápal vážnosť jej stavu a na naliehanie užila 1 kapsulu antibiotika. Následne mala osem hodín tlaky na hrudi, dávenie, silné kŕče a hnačku. Po tejto noci začala užívať homeopatikumnajprv každé dve hodiny, potom sme intervaly zväčšovali. Počas dňa dostala veľký hlad, zjedla dva banány. Pre porovnanie. Jeden banán bol jej celodennou stravou. Potom prišiel veľký opuch líca. Na líce si dávala obklady z kapustných listov namočených v bielom víne. Po 24 hodinách opuch začal ustupovať a cítila sa zo dňa na deň lepšie. Keď prišla ku mne prvý krát bolo to 1.6.2016. Od 1.9.2016 začala opäť pracovať a tešiť sa zo života s priateľmi, ktorí ju podržali v najťažších chvíľach.

Ako dieťa som verila na zázraky a ako dospelej sa mi jeden zázrak stal. Tým zázrakom je, že som spoznala homeopatiu.

Autor: Ing. Monika Horniaková, SAKHom.

Written by 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *